Škodcovia včiel a včelieho plodu

Malý úľový chrobák Aethina tumida

Choroba podľa prílohy č. 5 zákona č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov podlieha hláseniu

Jednou z nových ďalších hrozieb pre chovateľov včiel je nový včelí parazit Aethina tumida. Ide o chrobáka z čeľade Nitidulidae, ktorý sa po anglicky volá Small Hive Beetle (SHB), nemecky Kleiner Bauten-käfer, čo sa do slovenčiny identicky dá v oboch prípadoch preložiť ako malý úľový chrobák. Preto iné meno nemá, zaužíval sa druhový názov Tumida. Aethina tumida pochádza z púštnych oblastí južnej Afriky. Prvýkrát bol popísaný v roku 1867. Predpokladá sa, že chrobák bol pôvodne zavlečený do Severnej Karolíny, odkiaľ sa rozšíril do Georgie a na Floridu, kde bol zaznamenaný v roku 1998. Koncom roku 2001 už bol hlásený z 18. štátov. Pravdepodobne sa šíri vďaka migrácii včiel, predajom včiel, včelárskymi potrebami a dokonca i ovocím a zeleninou, ktoré dospelým chrobákom slúžia ako alternatívni hostitelia. Potvrdilo sa, že dospelí jedinci sú schopní prezimovať vo väčšine klimatických pásiem USA, dokonca bez ujmy zvládnu i tuhé zimy, čo vedie k domnienke, že sa škodca ľahko rozšíri na väčšine územia Spojených štátov. Nedá sa odhadnúť, či a v akom počte by bol Aethina tumida schopný prežitia v Európskych resp. slovennských podmienkach.

Je to zavalitý tmavý chrobák dorastajúci do veľkosti od 5 až do 6 milimetrov široký 2,3 - 2,5 mm. Typické pre neho sú na konci rozšírené tykadlá. Na ukrytých miestach v úli (prázdne bunky, malé štrbiny a škáry) nakladie samička Aethiny tumidy niekoľko desiatok vajíčok, z ktorých sa po troch až štyroch dňoch podľa stupňa teploty okolitého prostredia liahnu larvy, ktoré sú tvarom podobné larvám Vijačky voštinovej, ale sú približne 1,2 cm dlhé, majú väčšie hlavičky, ostnaté výrastky po celom tele a blízko hlavy 6 plne vyvinutých nôh. Odhaduje sa, že na jedinom rámiku s plodom sa vyliahne 6000 lariev. V úli sa larvy živia plástmi, peľom, včelím plodom a medom (sa med stáva vodnatý a začne kvasiť a úplne sa znehodnotí). Pri laboratórnych pokusoch sa potvrdilo, že sa môžu vyvíjať aj mimo úľov a vtedy sa živia napr. prezretým južným ovocím, ako sú banánmi, melóny, pomaranče. Keď larvy po desiatich až šestnástich dňoch kŕmenia v úľoch dorastú, vylezú z úľov a rozlezú sa do vzdialenosti až niekoľko desiatok metrov a zakuklia sa v zemi až v ½ metrovej hĺbky. Dospelí chrobáci vylezú zo zeme, a invázia do úľov sa opakuje v pravidelnom cykle 6 až 8 týždňov. v závislosti na teplote a vlhkosti zeme. Aby larva dokončila premenu na chrobáka, vyžaduje teplotu vyššiu ako 10 stupňov Celzia. Proces kuklenia tiež významne ovplyvňuje kvalita pôdy. V ľahkej piesčitej pôde sa larvy, kukly a novo vyliahnutí jedinci vyskytovali v hĺbke 1 až 20 cm, pričom 80 % z nich v hĺbke 10 cm pod povrchom. Veľké množstvo bolo nájdené v rozpätí 30 cm od letáča. Čo sa týka pohlavia potomstva, na jedného samčeka pripadajú dve samičky. K páreniu dochádza veľa krát, pričom samčeky napadajú včeliu kolóniu skôr ako samičky. Samička dosahuje dospelosť približne týždeň po vyliahnutí. Dĺžka života dospelého chrobáka je približne pol roka, aj keď v priemere žije 4 mesiace. Novo narodené potomstvo sa spári a preniká do úľa. Tento životný cyklus naznačuje, že chrobák počas roka vyprodukuje 5 generácií.

Na likvidáciu tohto škodcu zatiaľ nebola vyvinutá žiadna efektívna metóda. Na obmedzenie chrobáka je nutné ošetrovať pôdu okolo úľov insekticídmi Chemické metódy boja proti malému úľovému chrobákovi sa pridržiavajú zadymovania úľov, napúšťanie dna úľov pre včely neškodnými chemickými prostriedkami a účinnými látkami napúšťanými v impregnovaných plastových pásikoch. Nasadenie týchto chemikálii v Európe je toho času sotva reálne, pretože na základe ich toxického zloženia (chlórované uhľovodíky) a predovšetkým ich pomalého rozkladu v prírode, sa už teraz v poľnohospodárstve nepoužívajú. Dokonca aj ich rezídua vo včeľom vosku (Paradichlorbenzol) môžu byť prekážkou na ich používanie v Európe. Niektoré účinné prostriedky proti chrobákovi sú súčasne toxické aj proti samotným včelám. Všetky tieto ťažkosti viedli nakoniec v USA k nasledujúcim odporúčaniam: opustenie dlhoročných včelárskych stanovíšť, kde malý úľový chrobák prezimoval a ošetrenie pôdy s osvedčenými prostriedkami, zlepšenie sanitárnych podmienok okolo a v samotnom včelárskom zariadení či vo včelnici (priestory na vytáčanie medu, sklad plástov a sklad nástavkov) zabezpečiť ochranu nezakrytých plástov a vosku a dokonalá čistota podlahy, okamžité vytáčanie medových nástavkov, ak boli dovezené na včelnicu, odstránenie alebo spájanie slabých včelstiev tak, aby sa zabránilo stresovým situáciám